Nútili ma prať špinavé peniaze

Autor: Viktor Cernicky | 5.3.2012 o 9:18 | (upravené 5.3.2012 o 9:24) Karma článku: 6,64 | Prečítané:  1184x

Pozor na policajtov, upozorňuje ma M., môj kamarát z USA sa už do väzenia dostal. Biškek, to je mesto, v ktorom sa človek môže z toľkého napätia cítiť ako bezprávny. Teda, ak chce.

obchod s kartónovými škatuľami?obchod s kartónovými škatuľami?

 

Na križovatke Soviet-Čuj sa mi na druhý deň dostáva poznania, že aj Biškek môže byť pulzujúce mesto. Vyskakujem z maršrutky a cítim sa ako v mission impossible. Všetci sú tu na to zvyknutí, ale mňa nápad vyskakovať doprostred trojprúdovej cesty na začiatku zelenej necháva chladným, až kým ho nezažijem na vlastnej koži. Poslušne však nasledujem B., a popri slalome medzi sebavedomými vodičmi, ktorých ani nenapadne pribrzdiť, sa neúspešne snažím nespanikáriť zo zvuku tisícov klaxónov, ktorý som svojím správaním vyvolal. B. sa tvári, že sa nechumelí, hoci pri týchto teplotách očakávam padanie malých ľadovcov, a kým sa spotený a šťastný, že som prežil, dostanem na chodník, už netrpezlivo podupkáva nohou. „Pajechali!

A už radostne vstupujem do prvej zmenárne. Pri lokálnom Big Bene v podstate iné obchody nevidieť, na ceduľkách visia najrôznejšie kurzy. Dobrých päť minút postávam pred vchodmi, rozhadzujem rukami a lakťami, až konečne nájdem TÚ správnu. Už som počul o dvojitých cenách, jedných pre lokálnych, druhých pre inostrancov, dosť. Preto sebavedomo pristúpim k okienku a tvárim ako najflegmatickejší Kirgiz pod slnkom, čo je celkom problém, lebo s mojou bledou tvárou by som mohol konkurovať severanom zo Švédska, ale dúfam, že to ten chlapík na druhej strane prepážky pod vplyvom mojej charizmy prehliadne. Vyhabkám, že chcem zameniť svoje euráče, vytiahnem tie zožmolené peniaze z vrecka a počítam. Bude to „čtyricať pjjjj..pje...pjať“, vyjde zo mňa. Som na seba hrdý.

O polhodinu vstupujem už do dvadsiatej kancelárie. B. mi ešte stále nevysvetlila, že štyridsať sa po rusky v žiadnom prípade čtyricať nepovie. Moja charizma mi na snedosti v tvári nepridáva. Ani oči sa mi z prílišnej snahy do mongolského tvaru nestlačia. Môj farebný kabát v černi ostatných pôsobí ako cudzinecký maják. Chlapíci za okienkom neústupčivo menia kurz, ja sa zase neústupčivo nechcem nechať obrať o sto somov. Som študent, poznám recepty na cereálie s horčicou dosť dobre, potrebujem všetky ďenge, najlepšie čo najviac. Slovenská krv sa vo mne nezaprie ani v Centrálne Ázii. Vyhľadávam najlepší servis za najmenej korún, a keď ho nedostanem, frflem do západu slnka. „Niet. Vaše peniaze sú príliš špinavé,“ vracia mi moje čerstvo vytlačené peniaze ďalšia osoba, pre zmenu ženská s natupírovanými vlasmi. „Niet. Vaše peniaze sú príliš roztrhané,“ dostávam ďalšiu odpoveď. Kyrgyzstan je očividne bohatá krajina, keď nepotrebuje moje buržujské peniaze. Mal som si sem zobrať doláre.

Ďalší týždeň som sa rozhodol zmeniť stereotypné vnímanie západniarov čoby zazobaných cudzincov na návšteve za horami. Vkradnem sa do ruského cirkusu, kde nachádzam obchod s kartónovými škatuľami. Potom spoza závesu pozorujem dril na večerné vystúpenie, až kým ma nezbadá majiteľ cirkusu. Ukáže na mňa prstom, skriví tvár, ale ja už utekám k východu. Prebehnem okolo kartónového obchodu, ale tento nápad ma tak pritiahne, že brzdím, vyťahujem foťák a na naháňačku zabúdam. Koho by to napadlo, predávať iba kartónové škatule? Škatuľky o veľkosti zápaliek, škatule, kam si môžete narvať knihy pri sťahovaní, škatule, do ktorých by sa zmestili meteority o veľkosti Nového Mexika! Potom druhá zrážka s majiteľom, viete, ja som iba slovenský novinár, dokumentujem to tu, naozaj som nevedel, že do prázdneho cirkusu je verejnosti vstup zakázaný. Vo vedľajšom obchodíku jeden starec práve vybalil čačiky, blikačky a húkačky, šašliky a šuviksy, a ja sa poberám von. Bez kopanca, s tichým pochopením majiteľa.

Na premiéru Labutieho jazera vchádzam cez zadný vchod. Je vypredané. S., môj kirgizský spolupútnik oznamuje meno treťoradého tanečníka, ja oznamujem, že to tu idem pofotiť, viete, novinár zo Slovenska, vypadne zo mňa, a už sa teším na ruskú hlavnú tanečnicu. Po predstavení hand-shake s baleťákmi, spasiba, spasiba, rozdávam na všetky strany. Najmä zatĺkať, zatĺkať, zatĺkať, že študujem divadlo, inak by som musel naplno a otvorene povedať svoj názor. Divadlo v Kyrgyzstane, to je na samostatnú kapitolu.

- Skoľka do Kok-ďžaru? - pýtam sa premrznutý na cencúľ jedného z taxikárov.

- Sto.

- U mňa toľka vosemdesiat.

- Charašo. Sadnis.

 

A už sa veziem. Svoje špinavé eurá som zamkol do skrine, tentokrát platím polospráchnivelými somami. Tie tu, našťastie, nikomu nevadia. Vrecká mám prepchaté zážitkami, cukrom, ktorý som si zobral v posh-reštike, a šťastím, že som objavil opustenú budovu, v ktorej MUSÍM jednu z teplých májových nocí prespať. S policajtmi som sa zatiaľ do diskusie nedostal, našťastie. Ich obľúbeným športom je – hádaj, čo sme ti pričarovali do vrecka, kým si sa nepozeral? Marihuanu! Toto mesto je plné oblastí a situácií, z ktorých sála napätia, že by z neho mohli vedľa monumentálnej Leninovej sochy za Národným múzeom postaviť fontánu. Našťastie ich prechádzam s úsmevom.

Bishkek – i love you!

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Zrušenie amnestií podporila väčšina, Mečiara podržia Smer a SNS

Parlament schválil aj vládnu deklaráciu, ktorá amnestie odsudzuje.

KOMENTÁRE

Prečo politici kričia: Ste nepriateľ národa

Reuters, Guardian, Politico a Economist nechceli poškodiť Slovensko.

KOMENTÁRE

Lexu by azda dokázala dostať ultraprecízna formulácia

Deklarácia, čo navrhuje Fico, je výborná forma, ale zlý text.


Už ste čítali?