Študent učiteľom? V tejto krajine je možné všetko.

Autor: Viktor Cernicky | 2.3.2012 o 7:38 | (upravené 2.3.2012 o 9:03) Karma článku: 8,78 | Prečítané:  948x

Keď som ešte v deväťdesiatych rokoch behal v drese s menom Zidane a hrdo vykrikoval „Voľte Vlada!“, vtedy som to ešte nevedel. V tej dobe som mal normálne sny, nad ktorými nikto hlavou nekrútil. Muži a mládenci, poznáte to: najskôr policajt, potom hasič, a nakoniec, keď Bella vyletel do vesmíru, túžil som sa stať kozmonautom. Nanešťastie som sa raz na kúpalisku na hojdačke povracal z vanilkovo-čokoládovo-jahodovej zmrzliny. Tento reflex mi už odvtedy ostal. Pochopil som, že testy centrifúgou nespravím. Keď som povyrástol a prestal mlátiť svojich kamošov, a kradnúť im desiate, zistil som, že už nemám guráž ani na policajta. A nakoniec mi prestali rásť svaly, a keď som nebol schopný na telocviku vyšplhať po tyči, tisíckami klincov som zatĺkol aj rakvu s povolaním hasiča. Vykopal som v mysli obrovskú jamu, naváľal do nej tieto nerealizovateľné sny, zasypal vápnom a hlinou, poskákal po nej, trikrát sa otočil a posypal horskou soľou.

Nakoniec ma začalo baviť písať a vedel som to – budem sa živiť jazykom! Síce už nikdy nevytiahnem z horiaceho domu polouškvarené mača, na druhej strane som zistil, že si taký príbeh môžem aspoň vymyslieť. Miesto svalov mi narástli vlasy (stačí iba poprehadzovať písmenká), a v šuflíku sa mi hromadili spisky, ktoré som považoval za zaručenú konkurenciu svetovej literatúry.

Áno, moji rodičia nad výberom môjho budúceho povolania vtedy zakrútili hlavou, ty matematicko-fyzikálno-chemicko-neviemaký olympionik, vraveli mi, ideš zahodiť svoj talent do klubov, knižiek a divadelnej vedy? Alebo: ďalšieho pisálka, ktorý bude v novinách ťahať za nos ostatnú slovenskú populáciu, netreba. Alebo: kto nerobí rukami, nerobí. Tak sme sa o to chvíľu bili, ale teraz som naozaj rád za ich podporu a dôveru v to, čo robím. Myslím, že sme všetci tak nejako povyrástli. Ja už si nemyslím, že som druhý Puškin, a oni si už nemyslia, že moje aktivity nemajú zmysel.

Teraz som v Kyrgyzstane a konečne sa môžem venovať tomu, čo ma baví – zarábať svojím jazykom. Teda, aby som to uviedol na pravú mieru; ten jazyk nie je slovenský, rovnako nie je ani písaný, ale koho by nebavilo rozprávať sa s ľuďmi? Keď k tomu pripočítate cudziu krajinu a určité finančné ohodnotenie, ktoré, pour moi, nie je jedno z najhorších, nemôžete sa cítiť inak než spokojne. A tak som priletel sem, do Biškeku, vyučovať angličtinu, stať sa o niečo zodpovednejším, spoznať cudziu kultúru a nových ľudí.

Prišiel som do novej krajiny a cítil som sa úžasne. Prekročil som prah školských dverí, a už to bolo samé „Hooraay! Viktor, how are you?“, podávanie rúk s každým mužom na preplnenej chodbe, desaťsekundový rozhovor o tom, ako sa mám, ako sa mi páči Kyrgyzstan a či som ženatý a mám deti. Jeden sa cíti ako hviezda, kým som sa dostal do prvých dverí vľavo, bolo už desať minút po zvonení, lebo ten nával záujmu sa za kratší čas zvládnuť nedal. Potom som vošiel do triedy. Mladým dievočkám sa miesto zreničiek v očiach zračili doláre, bohatý a pekný, hoci s horúčkou, neskrývaný záujem o moju krajinu. Keď sme s E. objavili prvú slušnú kaviareň s dobrou kávou, smiali sme sa na tom, že vždy zistíme, aké je Slovensko čarovné až vtedy, keď sa o ňom rozprávame s cudzincami. Prezentácie: po letnej stopovačke v Európe som zistil, že keď spomeniem nadmorskú výšku našich Tatier, dostane sa mi híkajúcich ovácií. A tak som si tento údaj naplánoval na koniec prezentácie o Slovensku pre mojich študentov. Vieš, chlapče, reagujú, naše kopce majú 7500 metrov. Híkam a odpadávam. Milujem hory! Keď som sa spýtal, ako sa volajú tie obrovské špicáky, ktoré sú od Biškeku na dohodenie kameňom, a ktoré sa na Tatry náramne podobajú, povedali mi mávnuc rukou: „Tie? To sú také malé kopce, že sme im ani meno nedali.“

Po chvíli som zistil, že podávanie rúk a „How are you?“ je defaultné nastavenie súčasných zvykov. Že miesto vrchovatého záujmu o duševný stav druhého človeka ide o priamu demonštráciu denno-dennej rutiny. Že pokiaľ po prvej otázke nenasleduje druhá, znamená to, že ste svojmu partnerovi absolútne ukradnutý. How are you, to je v Kyrgyzstane také bežné, že ľudia to na vás zamumlú aj vtedy, keď sa oproti vám rútia na toalety. A tak som sa naučil prvú vec. Som iba Viktor z maličkej krajiny, o ktorej si mnohí myslia, že je v USA.

Po druhé – všetci moji študenti majú rovnaké tváre a mená. Aspoň tak sa mi to zdalo prvý mesiac. Aidai, Aijamal, Aizada, Aika, Aigul, Azamat. „And how is Almaz?“ pýta sa ma jeden deň šéfka. „Is it boy or girl?“ bola moja najčastejšia otázka. Ale naučil som sa. Práve tento týždeň som sa dozvedel, že študenti si myslia, že sa volám Erika. Okrem toho, Eriku volajú Monika, pretože sa im ich tváre zlievajú do jednej. Keď sme s E. našli druhú kaviareň, neveriacky sme sa na tom smiali. Veď sa na seba vôbec nepodobajú. A tak som sa naučil druhú vec. Tak, ako sme my, „inostranci“, rovnakí pre nich, tak sú Kyrgyzi rovnakí pre nás. Má to iba jeden háčik. Musíme sa naučiť rozlišovať medzi 80 národnosťami, ktoré tu žijú, a ktoré sa na seba podobajú ako vajce k vajcu. Neviem ako, ale tuzemskí v tom rozlíšiť vedia.

Po tretie – zmeniť štatút zo študenta na učiteľa nie je také náročné. Stačí iba otočiť glóbusom a odletieť do cudzej krajiny. Moje skromné skúsenosti tu prekvapujúco stačia. Myslím na svojich učiteľov, profesorov, docentov, jednoducho profíkov, ktorí ma učia v mojom milovanom Brnisku, a trápne sa snažím byť taký dobrý ako oni. Učím sa, ako učiť. Učím sa, že zmena tohto statusu so sebou nesie zodpovednosť za iných ľudí a za ich znalosti. Som Viktor, študent a učiteľ v jednom, chlapec, ktorý sa konečne rozhodol vyrásť, a som nesmierne vďačný za svojich učiteľov doma. Obdivujem vás! Občas je to fuška. Keď vás decká ignorujú, keď s vami flirtujú až tak, že sa 80 minút červenáte, a keď potom napíšu test na 10 percent. Keď sa prekrikujú, navzájom rozplakávajú a keď vás vyváľajú v snehu, pretože ste súhlasili s tým skvelým a stupidným nápadom v jednom, ísť v -20 hrať snehovú vojnu. Jeden proti desiatim.

Bishkek, i love you!

P.S.: po mesiaci mi prišli hlasovacie lístky a konečne som zistil, že nestihnem odvoliť. Škoda, naozaj som tomu hatiarovi-hrádzarovi a ostatným vtipálkom, čo majú gule na to, aby manažovali našu krajinu, chcel odovzdať svoj hlas. Ale asi to niečo hovorí o kvalite našich politikov - učiteľov s nulovým zmyslom pre zodpovednosť za svoje „dietky“.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Zrušenie amnestií podporila väčšina, Mečiara podržia Smer a SNS

Parlament schválil aj vládnu deklaráciu, ktorá amnestie odsudzuje.

KOMENTÁRE

Prečo politici kričia: Ste nepriateľ národa

Reuters, Guardian, Politico a Economist nechceli poškodiť Slovensko.

KOMENTÁRE

Lexu by azda dokázala dostať ultraprecízna formulácia

Deklarácia, čo navrhuje Fico, je výborná forma, ale zlý text.


Už ste čítali?